Víkend v Anglicku alebo čo som zažil v zákulisí Premier League

Ahoj Bukayo, pamätáš si na mňa?

„CANAL+ Sport, Bukayo Saka,“ prehodil chodbou šéf produkcie Premier League. Automaticky som si myslel, že hovorí o našom staršom bráchovi z Francúzska. Ale to som sa vôbec netrafil. Okrem hviezdneho chlapca Arsenalu bolo prepisovačkou načmárané CANAL+ Sport Cz/Sk. Paráda!

Pod časovým presom som zahodil nováčikovskú mentalitu. Šrotovalo mi hlavou, čo všetko Saka v zápase prežil, čo ho čaká v budúcom týždni, narýchlo som hľadal štatistické perličky a vybavil som si, že o dva dni oslavuje narodeniny. Už len vymyslieť, ako prelomiť ľady pred samotným rozhovorom.

V mixzóne panoval prirodzený chaos. Prakticky súbežne z posledným zapískaním do nej totiž nabiehajú dychtiví reportéri k jednotlivým „spovedacím komôrkam“, kde netrpezlivo čakajú na unavených respondentov. Tým sa zvyčajne z najrôznejších dôvodov z kabíny veľmi nechce, ale mediálne povinnosti velia jasne.

A teda, pochopiteľne, vládne určitý potravinový reťazec. Napríklad k manažérom je obvykle cez silnú konkurenciu zložitejšia cesta. Horšie dosiahnete aj na strelca hattricku a už vôbec nepočítajte, že sa dostanete k rozboru chýb s hviezdou porazeného mančaftu. Najskôr sa nakŕmi dopyt Sky Sports a ďalších veľkých rýb a vy dúfate, že na vás nezabudnú. Nerád by som vyzeral nevďačne, len popisujem, čo som doteraz zažil.

Keď som chcel v máji vyspovedať Pepa Guardiolu, iba sa na mňa usmiali. Nezazlievam im to. Či už ide konkrétne o mňa, alebo náš tím, sme vo svete Premier League stále ešte relatívne zelenáčmi. O to viac som neveril vlastním ušiam, že mi na Emirates prisúdili práve zlatého chlapca Saka. Po takom zápase. A len deň potom, čo som sa s pomocou nejakej juhoanglickej anomálie „primotal“ k pozápasovej analýze s rešpektovanými manažérmi Robertom De Zerbim a Eddiem Howeom. Neuveriteľné.

Teraz nesmiem sklamať. V hlave mi bežalo, koľko fandov Arsenalu by si so mnou s chuťou vymenilo miesto. A koľko kolegov a reportérov. Vďaka exkluzívnej zmluve CANAL+ Sport s Premier League a súhre okolností, ukázala novinárska šťastena práve na mňa. Nadosmrti si toho neprestanem vážiť. Je to veľký záväzok. Radšej ani nebudem prehnane zabiehať do detailov, ako veľmi sa mi triasla ruka zvierajúca mikrofón. Spovedať naživo osobnosti Premier League dokáže vyplaviť cunami adrenalínu, na ktorý si zákonite spomeniem o pár hodín neskôr pri zúfalej snahe zaspať.

Bukayo Saka pôsobil, že toho má tak akurát. Bolo mi ho až trochu ľúto. Mal za sebou už niekoľko rozhovorov. Bol vyčerpaný, dokopaný a po každom rozhovore sa pýtal, kedy ho už pustia. Aj taký je život elitnej hviezdy Premier League. Kým si užiješ výhru, musíš pretrpieť dotieravé média. Po veľkom zápase hráči absolvujú pokojne šesť, sedem, možno aj desať rozhovorov. Ak sa chcete vyvarovať béžovým „tak určite“, zachovať dynamickú energiu, nie je to jednoduchá disciplína ani pre jednu stranu. Každého zaujíma skoro to isté, logicky.

Konečne na mňa vyšiel rad, čo okrem mňa nepotešilo v napchanej miestnosti snáď vôbec nikoho. „Bukayo, asi si nespomenieš, ale pred pár rokmi sme sa stretli na ihrisku,“ prehodil som. „Vážne?“ Odvetil so záujmom. „Áno, hral som za Spartu." „A vieš, že áno? To je vtipné,“ rozžiaril sa. Tak to by sme mali, pomyslel som si. Teraz už len nezabudnúť na jeho narodeniny a budem najšťastnejší.

Kúzlo Brightonu: V hlavnej úlohe maličkosti

"Brighton je momentálne si vôbec najchválenejším futbalovým tímom na svete,“ notujeme si s kustódom Seagulls uprostred jeho kráľovstva. Na prehliadku kabíny som sa musel dostaviť na štadión o dve hodiny skôr, ako by normálne reportér potreboval. Vďaka tomu som ale mohol poklábosiť s členmi širšieho realizačného tímu talianskeho strategického mága De Zerbiho, zblízka skontrolovať obúvanie domácich futbalistov, a len tak mimochodom pozdraviť nový prírastok z Barcelony Ansu Fatiho, ktorého do kabíny evidentne priviedli prvýkrát. Áno, podľa všetkého som tam bol v deň zápasu skôr. Na nezaplatenie.

Futbalová charizma Brightonu opäť zaúradovala. Aura progresívneho klubu tentokrát zlákala talentovaného borca, ktorý pred pár rokmi patril spolu s Erlingom Haalandom medzi najväčšie nádeje svetového futbalu. Aspoň na základe prestížnej ankety Golden Boy. Už dlhšiu dobu mi vŕtalo hlavou, ako je možné, že sa Seagulls tak darí navzdory skutočnosti, že každé prestupové okno musí hľadať náhrady za svojej najväčšej opory.

Našťastie mi všetko objasnil ten rozveselený kustód. „Pracujem tu už osem rokov. A rozhodne nie som jediný,“ červenal sa jeden z pilierov kabínovej kultúry juhoanglického zázraku. Stačilo mi desať minút rozprávania s týmto milým pánom, aby som si naplno uvedomil, ako hlboko zapustené sú súčasné kultúrne korene v Brightone. Niežeby to samo o sebe zaručovalo športový úspech, ale keby som bol stále aktívnym futbalistom, mám celkom jasno, kam by som sa najradšej „zavŕtal“. Aspoň na základe rovnice: spokojný kustód = spokojný hráč.

"Fronta na ovocné košíčky"

Fascinuje ma, aký rozdielny príchod na štadión Premier League môžete prežiť v úlohe novinára. Pritom akreditáciu dostanete všade rovnakú. Máte prístup na rovnaké miesta, ste tam za rovnakým účelom a napriek tomu je to všetko akosi rozdielne. Zatiaľ čo návšteva Amex Stadium v Brightone pripomína nedeľný obed u babičky, na severolondýnskom Emirates Stadium sa cítite ako pri dôkladnej letiskovej kontrole.

Vzhľadom k veľkosti a dôležitosti zápasu medzi Arsenalom a Manchesterom United a vzácnym hosťom v mediálnych priestoroch, zvýšeným bezpečnostným opatreniam v anglickej metropole, dávajú dokonalý zmysel. Skôr ma spätne prekvapuje, aký bezstarostný príchod prakticky až na hraciu plochu mi bol umožnený o deň skôr na juhu Anglicka.

Nikto sa tu na nič nehrá. Všetko prebieha hladko, všetko má svoje pravidlá. Bolo nesmierne osviežujúce sledovať v mojich očiach absolútne špičky svojho oboru, ktoré sa pred zápasom ochotne zaradili na koniec dlhej fronty. Na čo sa čakalo? Na fenomenálny ovocný košíček. Či som to dobre zaregistroval, každý pri príchode na Emirates vyfasoval voucher na “arsenalské menu”.

Trochu pobavene sledujem frontu s Raphaelom Hönigsteinom, Davidom Ornsteinom, Theom Walcottom alebo Petrom Drurym. Vzhľadom k veľkému zástupu taktizujem a hádžem výhybku smerom k usmievavým baristkám. Kým som si stihol objednať kávu, všímam si pri pulte legendárneho Martina Keowna, s ktorým ma čaká o hodinu rozhovor pre našu televíziu. “Pekný deň, ja by som sa Vám rád predstavil, pán Keowne,” roztriasol sa mi hlas. Všetka česť, bývalý ostrý stopér sa so mnou dal do reči, ako keby sme sa poznali roky. Na záver mi dal pár kolegiálnych rád a poslal pozdrav Tomášovi Rosickému. Zvyšok sme si dopovedali priamo na hracej ploche. Bolo mi cťou.

Najlepší fanúšikovia na svete

Čím ďalej, tým častejšie počúvam, že atmosféra na anglických štadiónoch pozvoľna zapadá do európskeho priemeru. „Minimálne už to nie je, čo to bývalo.“ Ako by sa kúzlo hukotu ostrovných ambitov s rastúcim prílivom futbalových turistov, prijímaním najrôznejších bezpečnostných opatrení a snáď aj akejsi sterilizácie pomaly, ale isto vytrácalo. Hoci ma to tak trochu bolí, v istom ohľade to musím pripustiť. Napriek tomu, z nedávnej pracovnej cesty do Brightonu a Londýna som si priviezol veľmi povzbudzujúcu skúsenosť.

Od sobotného rána som bol v pomerne solídnom strese. Ani nie tak zo svojho reportérskeho výkonu, ale skôr z toho, aby k nemu vôbec mohlo dôjsť. Pritom som nič nepodcenil. Cestu som mal naplánovanú dva týždne. Rovnako tak všetky letenky a lístky. Všetko sedelo, mal som aj veľkorysú časovú rezervu.

Okolo siedmej ráno som odletel z Prahy na Stansted, teda vzdušný prístav severne od Londýna, odkiaľ ma čakala spomínaná cesta vlakom do Brightonu. Za normálnych okolností by sme sa bavili o nejakej hodine a pol priameho spoja. Absolútna pohoda. Ibaže to by nesmeli štrajkovať miestne železnice. Aby som to skrátil, náš vlakový spoj počas dosadnutia lietadla na ranvej prestal existovať.

V rámci nevítanej výzvy som sa musel prepletať londýnskym metrom, aby som našiel akýkoľvek vlak smerujúci na juh Anglicka. Vďaka bohu za jedného milého stevarda, ktorý mi ochotne poradil, ktorému spoju sa vyhnúť, pretože by som zbytočne trikrát prestupoval. A mimochodom, stihli sme prebrať aj jeho Fantasy tím, a to v momente kedy si povzdychol, že by sa najradšej vydal do Brightonu podporiť „vlastných“ hráčov.

"Newcastle má možno najlepších fanúšikov v krajine,“ pomyslel som si pri kontrole dopravnej aplikácie Trainline. Svietilo v nej, že všetky vlakové spoje medzi Newcastlom a Brightonom sú na niekoľko dní beznádejne vypredané. Hoci ide o druhú najdlhšiu cestu v rámci Premier League. Navzdory tomu, že samotná cesta cez 550 kilometrov zabrala vlakom namiesto štyroch hodín rovno šesť až osem. A to s niekoľkými neistými prestupmi. Vyše 1100 kilometrov za viac ako 200 libier a bez záruky, že to stihnem.

Niet divu, že sa mnohí z nich na južnom pobreží pre istotu vydali s niekoľkodenným predstihom. Túžba podporiť svojich hrdinov bola silnejšia. Nemohli ich zradiť. Nemohli si nechať ujsť ďalších deväťdesiat minút. Klubový znak nosia v srdci.

Hostia v zelenobielych dresoch toho ale na ihrisku veľa nepredviedli. Hráči Brightonu exhibovali, domáci fanúšikovia oslavovali každú úspešnú prihrávku svojich hrdinov. Sektor hostí si aj napriek mizernému výkonu, ktorý znamenal tretiu porážku za sebou, nenechal vziať ani štipku optimizmu. Keby som nepoznal výsledok, myslel by som si na základe ich pokrikov, že hostia vedú, alebo minimálne neprehrávajú. „Hráme Ligu majstrov, rovnako vás milujeme,“ rozoznelo sa z čiernobieleho sektoru. Nech už je to s atmosférou anglickej ligy akokoľvek, jadro fanúšikov Magpies patrí k tým najzdravším skupinám. Sú to srdciari. Sú všetkým, čo na Premier League milujem.