Liverpool proti Man City priamo z Anfieldu: Exkurzia futbalovým nebom
Asi ste to tiež videli. Možno aj niekoľkokrát. A pravdepodobne na to tak skoro nezabudnete. Luis Díaz doslova obehol celý svet. Kolumbijský záložník práve predviedol ohromujúce sólo, kedy s neuveriteľnou ľahkosťou vyzvŕtal tam a späť jedného z najrýchlejších obrancov na svete, Kylea Walkera. Dvakrát na osemdesiat metrov. A len tak mimochodom sa mu podarilo zamotať aj jedného z najlepších obranných štítov, Rodriho, ktorý symbolicky padol na kolená kvôli dynamickému manévru Díaza.
So zatajeným dychom žasnem nad fyzickým a technickým vybavením domáceho krídelníka. Ako je vôbec možné, že sa niekto môže vybičovať do takéhoto šprintu po dokončení 80 minút futbalového "cunami", ako neskôr pomenoval intenzitu šlágra 28. kola Premier League samotný Pep Guardiola. Aj bez lopty by bol samotný šprint s prudkými zmenami smeru jednou z najťažších disciplín aj pre trénovaných športovcov.
Ale nie pre Díaza. Nie pre odhodlaný tím Jürgena Kloppa. Nie pre zaplnené tribúny búrlivého Anfieldu. Toto je anglická futbalová liga - absolútny vrchol klubového futbalu v jeho najčistejšej podobe. Toto je nebo.
🕺🇨🇴 pic.twitter.com/ZqpNk37S6T— Liverpool FC (@LFC) March 12, 2024
Hltám každú akciu, akoby bola posledná, ktorú kedy uvidím. A predovšetkým trochu sebecky si želám, aby sa posledný ligový duel medzi Kloppom a Guardiolom nikdy neskončil. Pretože som nikdy nič lepšie nevidel.
...
Ráno som tradične nemohol spať, ale pretože vlak z Manchestru do Liverpoolu odchádzal až "po" deviatej ráno, naladil som sa nejakým ľahkým intervalovým cvičením. Rannú rozcvičku v tandeme zodpovedne sprevádzali poctivé anglické raňajky, ktorým k dokonalosti chýbala snáď len fazuľa. Keď som sa započúval do bzučania hotelovej reštaurácie plnej turistov, zaujalo ma, koľko nemecky hovoriacich ľudí prišlo na sever Anglicka. Drvivá väčšina priletela, aby vzdala hold svojmu krajanovi Kloppovi, vďaka ktorému si zamilovali červený veľkoklub z Merseyside.
Napriek tomu, že výkop zápasu je o 15:45, vyrazil som s veľkorysým predstihom. Ako klasický "overthinker" potrebujem v rámci svojej cestovateľskej komfortnej zóny spomenúť všetky potencionálne riziká.
Aj keď som vzal "fóra", ranná linka Manchester - Liverpool na severe je solídne preplnená, čo sa prejavuje v totálne preplnenej uličke. Po štyridsaťminútovej jazde sa blížime k Liverpoolu, keď do nášho vagóna konečne nastúpi revízor (nie je to skôr normálny sprievodca ako revízor?). A ako sa ukazuje, dnes pristupuje k svojej rutine liberálnym prístupom. "Poďme hrať bingo," huláka. "Ja zakričím kontrola lístkov a vy sa na mňa usmejete a ukážete mi ich. Dnes hrá Liverpool, takže na pokusy kašlem," povedal odhodlaný chlapík v uniforme.
Podľa Google Maps je to asi štyridsaťpäť minút chôdze z Liverpool Lime Street na Anfield, čo je v mojom prípade ekvivalent tridsiatich minút, ak sa nestratím.
Keď je to možné, chodím všade peši. Ak sa dokážem zorientovať, nemá ma čo zradiť. Je to tiež ekonomickejšie a vlastne intenzívnejšie. Je oveľa väčšia šanca, že si všimnem viac detailov, stretnem viac ľudí a aj si to lepšie užijem. V tomto prípade maximalizujem náhodu, nech mám o čom rozprávať.
Na Anfield som to zobral cez kaviareň, kde symbolicky začína moje sústredenie. Rozmaznávaný Prahou som trochu smutný, že najlepšie recenzie má jeden z najväčších kávových reťazcov, ale perfektne poslúži na klasický pit stop. Odtiaľ je to menej ako dvadsať minút do futbalového chrámu v Liverpoole. Len čo som prešiel trávnatým parkom, usmiala sa na mňa mohutná murovaná stavba. Anfield. Už zvonku je to celé mimoriadne pôsobivé.
Rituálne chodím po celom štadióne a jeho okolí. Nasávam sviatočnú atmosféru. Očakávanie je všadeprítomné. Stánky s občerstvením začínajú smažiť prvé objednávky, nedočkavých fanúšikov sprevádzala živá hudba a ja mierim na novinársku akreditáciu. Bez nich by som si tu ani neškrtol.
Keď som prišiel do novinárskych miestnosti vo vnútri hlavnej tribúny, uvedomil som si, že som urobil správnu vec, keď som si nechal poradiť od oveľa skúsenejšieho izraelského kolegu. "Priprav sa na to, že to tam bude mimoriadne preplnené. Hneď ako prídeš, obsaď nám stôl v krajšej časti miestnosti, kde sú televízory. Spoznáš to podľa toho, že tam podávajú jedlo a určite tam bude sedieť tím Sky Sports. A ak máš chuť, pokojne zájdi na tribúnu a omrkni si naše pridelené miesta."
Netreba dlho rozoberať, že mal úplnú pravdu. Koniec koncov, pre Premier League pracuje pätnásť rokov.
Onedlho sa jeden z expertov Sky Sports, Gary Neville, už trochu nervózne dožaduje obeda. Síce sa smeje, ale jeho pocity určite zdieľa už aj tak dosť naplnená miestnosť. Samozrejme, najesť sa pred niekoľkohodinovým výkonom je prioritou pre nás všetkých. O to viac, keď sa môžete tešiť na luxusné švédske stoly. Ich ponuka na chvíľu umlčí aj tých najvýrečnejších z nás.
...
"Čo by to bol za anglický futbalový sviatok bez neutíchajúceho dažďa na ihrisku," pomyslel som si počas predzápasovej prehliadky štadióna. Zaujalo ma, koľko reportérov a členov štábu rozhodili náročnejšie poveternostné podmienky. Veď sme na severe Anglicka, čo ste čakali, hovoril som im s pobavením.
Ale celkom vážne, keď prší, máte pred sebou niekoľko ďalších rozhodnutí.
"Mám si zobrať dáždnik? A ako to urobím s drahocennými poznámkami, ktoré mám, rovnako ako moji kolegovia, vlastnoručne načmárané na papieri? Veď sa mi to rozpije." Dohadujem sa s režisérom a dramaturgom, ktorí sú jednohlasne za "tím dáždnik". Ibaže ten krásny pestrofarebný priamo od Premier League tesne predo mnou vyfúkne Robbie Fowler a mne zostáva len ten môj, ktorý podľa režiséra nie je hodný aby bol v televíznom vysielaní. Dávam mu za pravdu.
"Tak ja budem drsný, proste Anglicko. Aspoň si môžem nechať poznámky v ruke."
Ak nebudem počítať nekonečné (desaťminútové) čakanie na rozhovor s Pepom Guardiolom, najväčšiu trému mávam pred prvým televíznym vstupom. Uvedomujem si, že je veľmi dôležité, aby som to dobre uchopil. Udá to tón celému dňu, či chcem alebo nie, význam prvého vstupu jednoducho nemôžem podceňovať. Nádych, výdych. Poriadne si prezerám publikum. V hlave sa mi rozoznie refrén oživeného remixu “Unwritten” od Natashy Bedingfield.. Akoby by ho napísali pre túto chvíľu...
“Reaching for something in the distance
So close you can almost taste it
Release your inhibitions
Feel the rain on your skin
No one else can feel it for you
Only you can let it in
No one else, no one else
Can speak the words on your lips
Drench yourself in words unspoken
Live your life with arms wide open
Today is where your book begins
The rest is still unwritten…”
...
Po televíznych vstupoch som už dosť premrznutý. Je načase na chvíľu sa schovať vo vyhriatych priestoroch, dať si posledný horúci nápoj a odskočiť si na toaletu. "We're five man down," lamentuje jeden zo zamestnancov klubu na chodbe a poukazuje na výrazne oslabenú základnú jedenástku domácich.
Po návrate na tribúnu som ešte telefonicky kontaktoval Jirku Hoška a slovenských kolegov z VAR, ktorí spolu s Adriánom Guľom zabávajú slovenské publikum v Trenčíne v rámci živého eventu Premier League v kine. Prakticky nepočujem vlastného slova, ale so zápalom zdieľam svoje postrehy a predikcie. Snáď to dávalo zmysel, modlím sa.
Štadiónom sa rozoznie môj obľúbený liverpoolsky chorál, ktorý laicky nazývam Allez, Allez, Allez. Potom nasleduje nástup hlavných hrdinov a legendárna hymna You'll Never Walk Alone. Vážim si vzácnu príležitosť rozplývať sa v ikonických tónoch jedného z najväčších klubov na svete. A len čo doznie, otvorím svoj notesík, aby som nezabudol na nič dôležité. Mám zimomriavky.
Prvý polčas utiekol ako voda. Skvelý futbal najvýraznejšie okorenil vydarený roh hostí, ktorí tak idú do šatne s jednogólovým vedením. S bývalým hráčom Cityzens Shaunom Wrightom-Phillipsom pod dáždnikom rozoberáme kľúčové momenty v rámci polčasového štúdia Match Time. Aby som sa k nemu dostal včas, musel som v podrepe v uličke medzi sektormi sledovať posledné sekundy.
"Nech už dopadne akokoľvek, dnešok nerozhodne o titule," stojí si za svojim Shaun, ktorý mi pred rozhovorom priznal, že na tribúnach mrzne a nemôže sa dočkať, až sa na chvíľu skryje v útrobách štadióna.
Zahreje nás vynikajúca tekvicová polievka, v ktorej hrá štipka chilli minimálne rovnako dôstojnú partiu ako domáci tím.
Skôr ako som ju stihol dojesť, penalta bola na svete. Rovnako ako pred tromi dňami v Letnej, Alexis MacAlister sa nemýlil a povzbudil už aj tak dosť hlučný dav domácich fanúšikov. Akokoľvek som bol unesený atmosférou v St. James' Parku, po návšteve Liverpoolu musím prekalibrovať svoju stupnicu nadšenia. Bolo to ako z inej planéty. Štadión bol večne na nohách. Žil s tímom. Hnal ho vpred. Dojímalo ma to.
Adrenalín mi koluje v žilách snáď ešte dodnes. Odnášam si spomienku, akoby som sa vznášal vo futbalovom nebi a bohovia pre mňa hrali svoje najlepšie predstavenie. Presne tak sa cítite na skvelých miestach v pätnástom rade priamo uprostred hlavnej tribúny. Pekne nad striedačkami. Medzi povestným kotlom The Kop a sektorom aktívnych hosťujúcich fanúšikov.
...
Klasicky chaotické prostredie mixzóny zóny mi nijak neprekážalo. Produkcia Premier League sa tým však tentoraz zvlášť netrápi. Stefan Ortega a Wataru Endo vyfasovali snáď dvojciferný počet reportérov. Celkovo nás v tuneli čakalo na účastníkov duelu viac ako tridsať. "Nikdy sme tu nemali väčšiu účasť," zhodujú sa chalani z Premier League. Niet sa čomu diviť. Na dnešnom zápase chcel byť bez preháňania snáď každý.
Predtým, ako sa rozlúčim s kolegami, navzájom si prepošleme fotky a videá, ktoré sme urobili. Kto by sa nechcel pochváliť na sociálnych sieťach, že sa stal maličkou súčasťou jedného z najpamätnejších duelov sezóny.
Počas prechádzky na stanicu som zavolal obom rodičom, s ktorými som sa dychtivo podelil o svoje spoločné zážitky. Odkedy som začal hrať futbal, nič sa na tom nezmenilo. Som stále vďačný, že sa s nimi o to môžem podeliť. Veď práve vďaka nim som dnes tu.
Nasledovali polopracovné telefonáty s kolegami Viktorom Freisingerom a Standom Zbyňkom, s ktorými sme zhrnuli naše veľké predstavenie televíznym slangom.
Po príchode na stanicu si rýchlo uvedomím, že sa môžem pomaly rozlúčiť s vyhliadkou na sedenie. Podľa mojich informácií bol na tratiach odstránený technický problém až po 20:00, takže stanica sa poriadne zaplnila prílivom fanúšikov z Manchestru.
Natlačil som sa do prvého vlaku. Moju cestu spestrujú alkoholom posilnení fanúšikovia Manchestru City. Tí s lepšou stabilitou zvládajú cestu postojačky, tí spoločensky unavenejší to vyriešili kempovaním na zemi. Mnohí z nich jazdia so spoločnosťou City už viac ako 35 rokov. "V druhej lige sme vypredali starý stánok Maine Road. City nemá toľko fanúšikov ako povedzme Liverpool, ale to rozhodne neznamená, že nemá početné jadro. Pozri sa na nás," povedal istý Stuart, ktorý precestoval nielen celé Anglicko, ale aj kontinentálnu Európu.
YNWA. 🔴⚪ pic.twitter.com/r8cfoCrc3E— Liverpool FC (@LFC) March 10, 2024
Najvtipnejší moment však priniesla vzácna návšteva liverpoolskeho fanúšika, ktorý sa potácal na toaletu nepresvedčivým tempom. Chudák zjavne zápasil so systémom automatického zatvárania dverí, keď sa ich opakovane pokúšal zavrieť splachovacím tlačidlom. Nasledoval tradičný popevok posmievajúcich sa fanúšikov Cityzens: "“You don't know what yer doing”. Ušetrím vás detailov, keď iba prezradím, že svoj boj so splachovaním prehral.
Skôr ako som vystúpil, podal som si ruku s pánom Stuartom. Takéto stretnutia mám na cestovaní najradšej. Či sa vám to páči alebo nie, aj takéto chvíle sa vám jednoducho vryjú do pamäti.
Cestou do hotelovej izby už neviem, "čí som". Bolo to nesmierne náročné, intenzívne a nezabudnuteľné. Práve po takýchto dňoch sa mi zaspáva najhoršie. Pretože najviac zo všetkého by som si prial, aby nikdy neskončili.
“The rest is still unwritten
The rest is still unwritten
The rest is still unwritten…”